Spracované podľa podľa poznatkov Miloša Hača z Bukovej a archívnych dokumentov Červenej armády zverejnených na portáli pamyat-naroda.ru (fotografie Miloš Hačo, Roman Kučera, pamyat-naroda.ru, mapové podklady mapy.com)
Záľuba v objavovaní pritiahla Miloša Hača k jaskyniarstvu. Mimoriadnym jeho počinom bol objav Hačovej jaskyne s kvapľovou výzdobou na hrebeni Malých Karpát. Podľa jeho slov na jaskyniarsku činnosť v posledných rokoch rezignoval. Celý život sa priebežne venuje aj opravám drobných sakrálnych pamiatok v obci. Chotár Bukovej pozná dokonale.
Miloš odslúžil základnú vojenskú službu ako prieskumník-výsadkár. Z vojenčiny si priniesol nadštandardné znalosti vojenskej techniky. Poslúžili mu v zamestnaní, celý život pracoval ako montér plynovodu, jednou z úloh bolo aj zabezpečovať ochranné pásmo okolo trasy plynovodu. Línia plynovodu sa vybudovala v štyroch súbežných potrubných vedeniach v rozpätí rokov 1972 - 1988 a ochranné pásmo bolo v počiatkoch stanovené na 300 m z každého okraja línie. V hornatých lesoch pri Bukovej domáci obyvatelia nachádzali na rôznych miestach početné muničné zlomky, ktoré svedčili o tom, že tu v dobe prechodu frontu 2. svetovej vojny prišlo k bojovým stretom medzi sovietskymi a nemeckými jednotkami. Stavbou plynovodu sa pri Bukovej zničilo veľa lokalít z tejto doby. Pri tej príležitosti sa Miloš často zaoberal aj nálezmi vystrieľanej aj funkčnej munície. Podľa vlastných spomienok 6-krát volal policajných pyrotechnikov k nevybuchnutej munícii. Naposledy sa tak stalo v roku 2014 v lokalite pod Havranicou asi pár desiatok metrov od vtedy ešte neobjaveného hrobu nemeckého vojaka. Pri jaskyniarskom prieskume tam našiel sovietsku mínometnú strelu ráže 82 mm a v blízkosti aj nemecký puškový granát. Sám nadobudol znalosti v rozoznávaní druhu a ráže projektilov, naučil sa do akých zbraní boli určené, ako fungovali, rozozná či išlo o sovietsku alebo nemeckú muníciu.
Podľa spomienok starého trnavského horolezca bol v jaskyni na Havranici nemecký muničný sklad (Marián Mrva: Pramene na starej strategickej ceste, in: Novinky z radnice, Trnava, 5/2006). Ešte krátko po vojne mal byť plný mínometov a munície do nich, vrátane protitankových pancierových pästí. Minimálne z hľadiska panzerfaustov je však veľmi otázne, prečo by ich sem niekto vôbec vynosil.
Miloš Hačo z rozprávania otca vedel už z detstva, že priamo pred ich domom bolo pochovaných 5 sovietskych vojakov. Ich mená a ďalších 31, ktorých v obci exhumovali a previezli na Slavín, boli neznáme, okrem nadporučíka Kožeduba. Záľuba vo vojenskej histórii v ňom postupne narastala.
Od svojich 30-rokov sa venoval vojenskej histórii obce veľmi intenzívne. Nálezy dával do súvislostí s rozprávaním miestnych starších obyvateľov, ktorých žiadal o informácie. Najviac poznatkov získal od starého pána Jozefa Matulu (1932 - 2023), ktorý pred ochotnými poslucháčmi o vojne veľmi rád často rozprával. Od neho sa dozvedel, že miestni poľovníci sa stretávali v lese na mieste, ktorému sami hovorili U Kapitána. Malo to byť na mieste hrobu sovietskeho vojaka. Bola to ich privátna lokalita a cudzích nezasväcovali do toho, kde sa nachádzala. Prečo ho nazvali Kapitánom, už teraz nevedno, na Bukovej vojak takej hodnosti nepadol. Utajované miesto Milošovi nakoniec prezradil starý poľovník Pavol Muška a na strome nad hrobom pre neho vyryl nápis "RUS", aby ho mohol nájsť. Sám Pavol Muška v mladosti nosil baranicu po tomto sovietskom vojakovi, ktorú mu dal jeho otec. Ten bol pravdepodobne pritom, keď vojaka pochovávali domáci obyvatelia na mieste, kde ho našli. Hrob sa nachádza v lokalite Kravárová pod Zárubami na polceste medzi pomníčkom Zuzky Nahálkovej a Bottekovým krížom. Bol to odkrytý; už v minulosti exhumovaný hrob.
Miesta bojov v horách nad Bukovou sa stali v dobe socializmu aj miestami neoficiálnych návštev vojakov, veteránov z oboch strán. Až neúmerne veľké návštevy karavanov z východného Nemecka ťažko pripísať len veľkej obľube vodnej nádrže Buková. V roku 1973 sa trampov na ceste pod Ostrým kameňom pýtal na cestu Nemec, starý pán v Trabante, ktorý tu podľa slov jeho sprievodkyne strávil v mladosti nejaký čas. Na severnom svahu Havranice sa našla pohodená vínová fľaša z roku 1957, pravdepodobne z východného Nemecka. Na prítomnosť návštevníka zo Sovietskeho zväzu v lokalite Troch vŕškov upozornil nález jednokopejky z roku 1971 a odznaku Úderník komunistickej práce Donbas. Zanechal ich tu na pamiatku na dvoch rôznych miestach pravdepodobne tiež bývalý vojak.
Miloš zhotovil pri obci viacero vojnových pomníkov; prvý ešte niekedy pred rokom 2010 na pamiatku havárie nemeckého lietadla na Havranej skale. Na mieste vojenského stretu medzi sovietskymi a nemeckými vojakmi, o ktorom svedčilo množstvo vystrieľanej munície, zhotovil v roku 2013 pamätník venovaný všetkým vojakom. Ďalším pamätníkom sa stala "Kaťuša" na mieste dopadu sovietskej mínometnej strely v lokalite Tri vŕšky. Zhotovil ho v roku 2015 a venoval ho sovietskym vojakom. V tom istom roku zhotovil aj pamätník venovaný obetiam 2. svetovej vojny z radov miestnych obyvateľov a kríž pre nemeckého vojaka, ktorého hrob objavil pod Havranicou. V roku 2019 postavil pomník priamo v obci venovaný sovietskym kozákom na mieste hrobu piatich červenoarmejcov a v roku 2025 pomník nad hrobom U Kapitána.
Sovietske hroby na Bukovej
Podľa správy, ktorú v polovici roka 1945 na okresný národný výbor do Trnavy zaslal predseda miestneho národného výboru v Bukovej Šimon Švec, bolo v tom čase na Bukovej evidovaných 31 pochovaných sovietskych vojakov v 17 hroboch. V správe sú uvedené lokality, kde sa hroby nachádzali. Podľa správy sa dá domnievať, že vojakov pochovávali miestni obyvatelia; aspoň z veľkej časti. Píše sa v nej, že pri zakopávaní odovzdávali sovietskemu veliteľstvu v obci predovšetkým doklady vojakov.
Podľa iného materiálu datovaného v septembri 1945 sa mohlo jednať o 32 vojakov v 15 hroboch. V každom prípade však potom objavili aj niekoľko ďalších hrobov. Skutočný počet exhumovaných vojakov z Bukovej bol nakoniec 36. Za prácu pri vykopaní tiel poslal okresný úrad do Bukovej 15 630 korún. O ďalšie finančné prostriedky za truhly mala obec požiadať zvlášť. Truhly s exhumovanými telami boli doručené na železničnú stanicu Smolenice a odtiaľ vlakom prevezené do Bratislavy. V správe stanice Národnej bezpečnosti v Trstíne (pod ktorú spadala obec Buková) zaslanej 4. februára 1946 na okresný výbor do Trnavy je upresnenie ohľadne vojakov pochovaných na Bukovej. Mimo uvedený počet 36 boli v obci pri exhumáciách vykopané dva hroby, v ktorých sa zistili ale nemeckí vojaci. Ako s nimi bolo nakoniec naložené nevedno.
Popis hrobov sovietskych vojakov podľa Š. Šveca
Po pravej strany cesty do Smoleníc
hrob 5 vojakov pri ceste do Smoleníc v chotári Šaštiny
hrob 1 vojak 300 m nad Šaštinami na okraji lesa
hrob 1 vojak
hrob 1 vojak 50 m od okraja lesa
Po ľavej strane cesty do Smoleníc
hrob 1 vojak 100 m od cesty
hrob 3 vojaci 250 m od cesty
hrob 3 vojaci miesto Pri šope
hrob 1 vojak v oblasti Lipiny pri ceste
hrob 1 vojak v lese pri stromoch zvaných Verpáne
hrob 2 vojaci v Lipine od Nádaša na samom okraji chotára
hrob 2 vojaci od Plaveckého Petra v chotári Vresové
hrob 1 vojak 25 m stadiaľ v skalnatom teréne
hrob 1 vojak 25 m stadiaľ v skalnatom teréne
hrob 1 vojak kopanice Pod Lieskovským
hrob 1 vojak Nad Lieskovským
hrob 1 vojak na cintoríne
hrob(y) 5 vojakov pri hradskej v dedine
V materiáloch zverejnených na pamyat-naroda.ru bolo možné dohľadať 37 až 40 sovietskych vojakov pochovaných na Bukovej (pozri Sovietski vojaci pochovaní na Bukovej, in: pam.epocha.sk). Patrili do jednotiek 10. gardovej jazdeckej divízie, z toho 9 do 183. gardového delostrelecko-mínometného pluku, 17 až 20 do 42. gardového jazdeckého pluku a 5 do 40. gardového jazdeckého pluku. Okrem toho v chotári obce pochoval 6 vojakov 34. gardový jazdecký pluk z 9. gardovej jazdeckej divízie, ktorí prechádzali horami pri pokuse obsadiť Trstín z juhozápadu.
Ak odrátame tri sporné prípady, tak je počet pochovaných takmer totožný s množstvom exhumovaných. Lokality hrobov zaznamenané vo výkazoch strát vojenských jednotiek, zväčša aj doplnené poľnými mapkami hrobov, sa však nezhodujú s lokalitami, ako ich zapísal Šimon Švec.
Hroby nemeckých vojakov
Počas prechodu frontu sa v lokalite Sladkohúšček pod Osečníkom vo výmole neďaleko chaty Hriadeľov ukrývalo viacero rodín z Bukovej. Miesto úkrytu si upravili kopaním. Medzi nimi bol aj 13-ročný Jozef Matula s rodičmi. Spolu s ďalšími videl utekať popri úkryte 3 zranených Nemcov od guľometného postavenia, ktoré bolo zasiahnuté sovietskym granátom. Podľa vlastných spomienok jeden z vojakov od bolesti veľmi lamentoval a zaostával. Za nimi cez výmoľ prechádzali sovietski vojaci, ľudia sa ich pýtali, či sa môžu vrátiť domov, ale bolo im povedané, aby počkali ešte do večera. Jozef Matula druhý deň na Osečníku našiel mŕtveho nemeckého vojaka (č. 1). Vojak ležal na chrbte v rozopnutých šatách, bol bez topánok, okolo boli rozhádzané doklady. Ďalšieho mŕtveho nemeckého vojaka našiel v lokalite Prepadlé zvony na okraji malého borovicového lesíka pri ceste na Rozbehy (č. 2). Vojak mal odtrhnutú spodnú čeľusť. Telá vojakov sa nachádzali na línii úteku spomenutých ranených vojakov a je možné, že to boli dvaja z nich. Ako bolo neskôr naložené s telami vojakov, povedať nevedel.
Serafína Škrabáková, vdova po Jánovi Škrabákovi, ktorý prišiel o život počas prechodu frontu, po vojne orala na poli pod Osečníkom v lokalite Na Jame. Na jednom mieste sa jej začal vzpieral kôň až tak, že ho musela riadne pomknúť. Pluhom na tom mieste zaorala o telo pochovaného nemeckého vojaka (č. 3). K telu sa vrátila na druhý deň, aby ho zakopala, ale už ho nenašla. Pri inej orbe na poli, dnes pod telekomunikačným vysielačom, natrafila na ďalšie telá vojakov (č. 4). Videla z nich len čižmy, nevedela posúdiť, koľko vojakov tam bolo zakopaných. Nechala ich tam zahrabaných. Podľa nej to mohli byť Nemci aj Rusi, ale podľa slov Pavla Mušku tam boli zakopaní maďarskí delostrelci.
Viacero obyvateľov Bukovej (Andelek, Krúžek, Krátky a i.) potvrdilo, že zo severnej strany Veterlína v lokalite Flúzatna sa našli telá dvoch mŕtvych nemeckých vojakov v mladom veku (č. 5). Telá boli zakryté konármi, boli vyzlečené zo šiat.
Údajne nemecký vojak mal byť pochovaný na kopci Baba nad cestou do Prieval neďaleko dnešného telekomunikačného vysielača (č. 6).
V lokalite Uhliarka na pasienkoch nad kameňolomom bol zakopaný nemecký vojak (č. 7). Podľa informácie Pavla Hača, uja Miloša Hača, školské deti jeho telo vykopali a zapálili. Deti mali z toho veľké popoťahovačky. Telo vojaka bolo potom pravdepodobne preložené na bukovský cintorín, možno ale až po vládnom nariadení z konca roka 1948 o riadnom uložení tiel nepriateľských vojakov na cintoríny.
Podľa Pavla Mušku bol za Holbičkovým mlynom v smere k Trstínu zakopaný nemecký vojak (č. 8). Podľa jeho slov Nemec bol strelený do hlavy a bol guľometčíkom. V blízkosti hrobu sa nachádzalo guľometné hniezdo v podobe betónovej gule. Informáciu potvrdzovala aj obyvateľka lokality U Holbičkov pani učiteľka Vávrová, rod. Drahošová, narodená pravdepodobne až po vojne. Na žiadosť rodičov v mladom veku pravidelne aj so súrodencami kládla kvety na hrob vojaka. O ďalšom osude hrobu už nemala poznatky.
Podľa informácie pani Pavlíny Kiripovskej bol pod terajšou hrádzou Bukovskej priehrady pochovaný neznámy počet nemeckých vojakov (č. 9).
Pri stene domu Ambróza Škrabáka zo západnej strany bol zakopaný nemecký vojak (č. 10). V roku 1945 to bol posledný dom v dedine na ľavej strane cesty do Plaveckého Petra. Majiteľ domu bol z toho dosť nešťastný. Podľa informácie Pavla Mušku v čase exhumácií padlých červenoarmejcov telo nemeckého vojaka na žiadosť majiteľa domu vykopali a zaradili k sovietskym vojakom.
Stanislav Andelek (*1960) mal z rozprávania svojho otca poznatok, podľa ktorého bolo v lokalite Babička pochovaných viacero Nemcov (č. 11).
V lokalite Hrnčeková bola pár dní po prechode frontu Anna Krúžeková, za mlada Hercegová (*1928), pásť kravy. Našla tu zakrvavené mŕtve telo vojaka opreté o strom (č. 12). Zľakla sa a utiekla odtiaľ. Nevedela, aký to bol vojak a ani, čo sa s telom stalo.
V roku 2015 objavil Miloš Hačo hrob nemeckého vojaka na Havranici (č. 13). Telo vojaka exhumovali archeológovia a bolo prevezené na nemecký vojenský cintorín do obce Važec.
Boje v širšom okolí Bukovej z pohľadu Červenej armády
Boje v okolí Bukovej z pohľadu 4. gardového jazdeckého zboru
Po oslobodení Trnavy dostali podriadené divízie od veliteľa 4. gardového jazdeckého zboru rozkaz aby 2. apríla 1945 v skorých hodinách opustili východiskovú pozíciu pri Trnave a vydali sa na pochod v smere obce Trstín.
30. samostatná jazdecká divízia vrátane 134. tankového pluku tejže divízie, doplnená o 502. protitankový delostrelecký pluk, ktorý s divíziou postupoval spoločne už v predchádzajúcom čase, mala opustiť východzie stanovisko Šelpice 2. apríla o 4.00 hod. Mali postupovať v smere Boleráz, Trstín, Jablonica a o 11.00 hod. zaujať obranné pozície pri Jablonici a v lokalitách Výmol (pri Lieskovom ?) a Fajtákov (mlyn ?) a brániť nepriateľovi v postupe na juh. Divízia mala vyčleniť vojenskú jednotku v sile 2 eskadier s plukovým delostrelectvom, ktorá mala opustiť východiskovú pozíciu na východe Bohdanoviec o 4.00 hod a zabezpečovať divíziu na pravom krídle na trase kóta 188, Dolná a Horná Krupá, horáreň Valgan, Jablonica.
10. gardová jazdecká divízia mala o 4.00 hod opustiť Zvončín a postupovať v smere Suchá, Horné Orešany, Trstín, Buková, Sološnica. Mala byť pripravená na prípadný útok v severovýchodnom smere. O 15.00 hod. mala zaujať obranný priestor medzi Plaveckým Petrom a Rohožníkom s mimoriadnym dôrazom na smery Studienka - Sološnica a Lakšárska Nová Ves - Plavecký Mikuláš. Dve vyčlenené eskadry mali jednotlivo obsadiť Lakšársku Novú Ves a Studienku. Za divíziou mal postupovať jeden jej jazdecký pluk so 134. tankovým plukom, 1815. plukom samohybných diel a 152. protitankovým delostreleckým plukom.
9. gardová jazdecká divízia a jej súčasť 151. tankový pluk mali opustiť východziu pozíciu pri trnavskom cukrovare o 4.00 hod. a postupovať za 10. gardovou jazdeckou divíziou. Mali byť v pohotovosti pre boj v severovýchodnom smere. 0 12.00 hod. mali zaujať obranný priestor na Bukovej, v Prievaloch a v Plaveckom Petre s cieľom brániť protivníkovi v postupe na východ. Jedna divíziou vyčlenená eskadra mala obsadiť Borský Svätý Peter.
Delostrelecké jednotky podriadené priamo zboru: 12. gardový mínometný pluk, 255. (gardový) protilietadlový delostrelecký pluk a 68. gardový samostatný mínometný divizion, ktorý bol stanovený ako palebná rezerva, mali o 4.30 hod. opustiť priestor železničnej trate na západnom okraji Trnavy. Mali postupovať za 10. gardovou jazdeckou divíziou a byť v pohotovosti podporiť 10. gardovú jazdeckú divíziu v boji o Trstín. O 13.00 hod. mali zaujať pozíciu v Plaveckom Mikuláši.
4. protitanková divízia mala opustiť severný okraj Trnavy o 5.00 hod. po trase 10. gardovej jazdeckej divízie. Po obsadení Trstína sa mala pripraviť k tylovej obrane zboru z juhovýchodného smeru na línii železničná stanica Smolenice, Trstín, kóta 338.
Štáb zboru mal opustiť Trnavu pred 5.00 hod. a presunúť sa do Plaveckého Podhradia.
V 4. gardovom jazdeckom zbore si uvedomovali prípravu nepriateľa na obranu Malých Karpát. V bojovom denníku zboru o tom bol nasledujúci zápis.
Po oslobodení Trnavy nepriateľ ustúpil severozápadným smerom a zaujal pozície v nachystanej obrannej línii Dolná Krupá, Šarkan, Boleráz, Horné Orešany. Podľa miestneho obyvateľstva obranná línia nepriateľa sa budovala od konca januára 1945. Tvorili ju plnoprofilové dvojlíniové zákopy chránené ostnatým drôtom aj mínovými poliami s predpokladanou guľometnou podporou. Každých 120-150 m mali byť vybudované drevozemné strieľne DZOTy so železobetónovými vežami - kolpakmi. Kolpaky ešte neboli všade dohotovené. Ojedinele mali líniu dopĺňať betónové strieľne DOTy, takisto asi nedohotovené. Obrannú líniu chránila 357., 211. a 711. poľná divízia nepriateľa a im podriadené maďarské jednotky. Celková sila nepriateľa predstavovala 2 pechotné pluky. Z priestoru Bíňoviec a Trstína ich podporovali 2 ťažké delostrelecké batérie, 3 až 4 mínometné batérie a 15 až 17 tankov a samohybných diel. Spomenutá línia obrany a ako sa následne zistilo aj mimoriadne silná obrana Trstína mali zabrániť prieniku Červenej armády cez Malé Karpaty smerom na Jablonicu a smerom na Bukovú.
2. apríl 1945
30. samostatná jazdecká divízia o 7.00 hod. obsadila Bohdanovce, Šelpice a jej predvoj vyšiel na hlavnú cestu do Klčovian. Časti divízie viedli od 9.00 hod. boj o Boleráz s úporne sa brániacim nepriateľom v sile pechotnej roty podporenej 2 alebo 3 tankami, ktorý prechádzal do protiútokov. O 13.00 hod. divízia obsadila Klčovany a o 15.00 hod. Boleráz a postupovala na Pinkasov majer a Bíňovce.
10. gardová jazdecká divízia prešla cez Zvončín, Suchú, Košolnú a až pri príchode do Dolných Orešian musela odraziť slabší odpor nepriateľa. O 8.00 hod. 36. gardový jazdecký pluk zahájil boj na hlavnej obrannej línii nepriateľa 0,5 km juhovýchodne od Horných Orešian. Veliteľ divízie sa po vojenskom prieskume rozhodol za pomoci delostreleckej paľby záložnej jednotky veliteľa zboru s podporou 128. tankového pluku útokom prekonať obranu nepriateľa. O 9.00 hod. 36. a 42. gardové jazdecké pluky náhlym útokom podporeným tankami prelomili líniu obrany a o 10.30 hod. obsadili Horné Orešany. Ustupujúci nepriateľ bol prenasledovaný až po Smolenickú Novú Ves, kde sa mu však podarilo sformovať a zaujať obranu. O 13.00 hod. divízia obsadila Lošonec a o 14.00 hod. Smolenickú Novú Ves a zahájila boj o Smolenice. Obsadila Smolenice aj hrad a nastúpila do boja o železničnú stanicu Smolenice.
Delostrelectvo nepriateľa rozmiestnené na vŕškoch severne a západne od Trstína neustále ostreľovalo cestu do Smoleníc. Trstín bránili dve roty pechoty s podporou 8 až 10 tankov. Nepriateľ využíval nachystanú opevnenú obrannú líniu zo zákopov, ostnatého drôtu a mínových polí a úporne bránil Bíňovce a Trstín. Všetky pokusy 10. gardovej jazdeckej divízie obsadiť Trstín a 30. samostatnej jazdeckej divízie z juhu obsadiť Bíňovce boli 2. apríla neúspešné. Štáb zboru sa o 18.00 hod. presunul do Lošonca.
Straty nepriateľa počas dňa: zabitých 100 vojakov, zajatých 207, z toho 3 dôstojníci, zničených 6 obrnených transportérov, 2 tanky, 2 ťažké guľomety, 11 automobilov.
Straty 4. gardového jazdeckého zboru: 26 zabitých a 86 ranených vojakov, 118 zabitých koní, zničené 2 vozy a 2 ľahké guľomety.
3. apríl 1945
V priebehu dňa všetky časti zboru viedli boj o obsadenie Bíňoviec a Trstína.
Veliteľ zboru sa po neúspechu o obsadenie Trstína priamym útokom rozhodol vyslať 2 pluky 9. gardovej jazdeckej divízie (30. a 34.) v skorých ranných hodinách 3. apríla južným obchvatom cez hory a obsadiť Trstín zo severozápadu. Pluky mali postupovať po trase píla, chemická továreň a ďalej na sever úzkokoľajkou, prejsť asi 2 km západne od zámku po východných svahoch Ostrého vrchu (Zárub) a ráno napadnúť Trstín. Spoločne s 30. samostatnou jazdeckou divíziou a 10. gardovou jazdeckou divíziou mali obsadiť obec. Súčasne bol vyslaný 32. pluk 9. gardovej jazdeckej divízie, ktorý sa oddelil pri chemickej továrni a postupoval ku kóte 659 (Čierna skala) smerom na Plavecký Mikuláš s cieľom obsadiť obec.
Pluky zakrátko po vstupe do hôr zistili, že lesnými cestičkami Malých Karpát neprejde ťažká kolesová technika. 32. gardový jazdecký pluk prišiel na východné svahy Čiernej skaly, ktorú sa mu nepodarilo prekročiť a vrátil sa do východiskovej pozície v priestore píly pri Lošonci. Bola mu určená nová trasa od Lošonca lesnou cestičkou a medzi Čiernou skalou a kótou 724 (Veterlín) mal prekročiť masív Karpát v smere na Plavecký Mikuláš. Pluk o 15. hod. prekonal horský masív a začal boj o Plavecký Mikuláš. Obec obsadil, ponechal v nej dve eskadry a zvyšnými silami obsadil cestu do Plaveckého Petra, aby mohol kontrolovať výstupný priestor z hôr. Len pešie strelecké súčasti 34. a 30. gardových jazdeckých plukov pochodom cez hory prišli o 9.00 hod. na okraj lesa 1 km západne od Trstína, po trase dokázali čiastočne presunúť aj mínomety 82 mm. Nedokázali však rozvinúť útok na Trstín, samy boli napadnuté 2 nepriateľskými rotami pechoty s tankami a na poludnie odrážali ich útoky.
O 10.30 hod. začali druhé dve divízie útok na Trstín. Nepriateľské sily pri obrane Trstína a Bíňoviec predstavovali 2 tisícky vojakov pechoty, 15-18 tankov a samohybných diel, 20 obrnených transportérov. Na severných a severozápadných svahoch vrchov nad Trstínom mal nepriateľ rozmiestnené 3 delostrelecké a 5 mínometných batérií.
30. samostatná jazdecká divízia zaútočila na Bíňovce z línie 1,5 km severne od Bolerázu - kóta 209 a o 12.00 hod. obsadila obec. Severne 1 km od Bíňoviec boli jej jednotky vystavené silnému guľometnému ostreľovaniu z Trstína. Museli zaľahnúť a nedarilo sa im postupovať.
10. gardová jazdecká divízia zaútočila na Trstín zo Smoleníc. Obsadila Smolenický hrad (opätovne) a železničnú stanicu Smolenice, ale pod silnou delostreleckou paľbou nepriateľa zo západného okraja Trstína už ďalej nedokázala postupovať.
Nepriateľ sa protiútokmi snažil zvrátiť situáciu v Smoleniciach a aj v Bíňovciach vo svoj prospech. Na záver dňa 30. samostatná jazdecká divízia viedla boj 1, 5 km východne a 0,5 km juhovýchodne od Trstína a 10. gardová jazdecká divízia pri železničnej stanici Smolenice. Na línii Bíňovce - Smolenice zbor sústredil strelecké jednotky.
Počas dňa nepriateľ prišiel o 200 zabitých vojakov, mal zničené 4 obrnené transportéry, 4 poľné delá či mínomety, 3 ľahké guľomety. Straty 4. gardového jazdeckého zboru: 30 zabitých a 52 zranených vojakov, 25 zabitých koní, zničený guľomet DŠK. Zbor ukoristil 1 nepriateľské poľné delo a nádrž paliva.
4. apríl 1945
Pri Trstíne sa bojový postup zboru prakticky zastavil a jeho sily sa plytvali v ťažkých bojoch. Veliteľ zboru o 3.00 hod. rozkazom odvolal 9. a 10. gardovú jazdeckú z priameho boja o Trstín a vyslal ich s úlohou východnými časťami Malých Karpát obísť postavenie nepriateľa v Trstíne a na Bukovej.
10. gardová jazdecká divízia sa o 4.00 hod. sa mala vydať na pochod smer Lošonec, severovýchodné svahy kóty 659, horáreň Šandorf. O 9.00 hod. mala obsadiť hospodársky dvor Brezina pri Bukovej a obec Lieskové. Mala pokračovať v presune a obsadiť Jablonicu, aby bola nepriateľovi odrezaná ústupová cesta z Trstína. V následujúcom mala byť pripravená na pochod smerom na Holíč cez Senicu a Radošovce.
9. gardová jazdecká divízia dostala za úlohu o 5.00 hod. sa vydať na pochod na trase za 10. gardovou jazdeckou divíziou. Mala obsadiť Plavecký Peter a Prievaly a byť pripravená na útok na Bukovú a južný okraj Jablonice. V následujúcom mala byť pripravená na pochod smerom na Holíč cez Čáčov a Radimov.
30. samostatná jazdecká divízia mala zostať pokračovať v boji o Trstín a obsadiť ho. Mala zaujať pozície východne od Trstína, na kóte 363 a na Brezine pri Bukovej. V následujúcom mala byť pripravená na pochod buď na trase Buková, Prievaly, Jablonica alebo na trase Smolenice, Lošonec v smere za 10. gardovou jazdeckou divíziou. V súvislosti s príchodom jednotiek 291. streleckej divízie k Trstínu im nakoniec odovzdala bojové pole a postupovala na trase Bíňovce, Boleráz, Horné Orešany, Lošonec v smere za 10. gardovou jazdeckou divíziou. O 6.00 hod. mala zaujať pozície pri Plaveckom Svätom Petre a Prievaloch.
Oddiely ženistov boli do hôr vyslané už vo veľmi skorých hodinách, aby spriechodňovali horské cestičky výrubom dreva a vyrovnávaním terénu na presun veľkých divíznych jednotiek.
V predvečer dňa bola situácia nasledovná:
- 10. gardová jazdecká divízia zahájila boj o Bukovú asi 1 km južne od obce a jeden jej pluk bojoval o Brezinu pri Bukovej.
- 32. gardový jazdecký pluk bol nepriateľom vytlačený z Plaveckého Mikuláša, po príchode ďalších zložiek 9. gardovej jazdeckej divízie spolu zaútočili na obec.
- 30. samostatná jazdecká divízia zaujala pozície na ceste 2 km východne od Čiernej skaly.
- Tankové jednotky zostali na severnom okraji Lošonca, pripravené boli postupovať za 30. samostatnou jazdeckou divíziou.
Pri Trstíne zostala pravdepodobne veľká skupina jednotiek predovšetkým s ťažkou technikou. Je to zjavné z bojového denníka 30. samostatnej jazdeckej divízie, v ktorom ani nezaevidovali svoje časti, ktoré prechádzali horským chrbtom Malých Karpát. Pre tieto jednotky sa otvorila cesta cez Trstín, až keď sa nepriateľ stiahol pod hrozbou odrezania ústupovej cesty na západ.
5. apríl 1945
Ráno 9. gardová jazdecká divízia obsadila Plavecký Mikuláš, o 8.00 hod. časť divízie obsadila Plavecký Peter a o 11.00 hod. všetky jej tri pluky Prievaly. Jednotky divízie pokračovali v boji 1,5 km severne od Prieval a približne v týchto miestach aj zaujali pozície o 19.00 hod. Veliteľ divízie plukovník Vasilij Georgievič Gagua v Prievaloch utrpel ťažké zranenie, na následky ktorého neskôr zomrel v poľnej nemocnici Červenej armády v Nitre.
10. gardová jazdecká divízia viedla o 8.00 hod. úporný boj o Bukovú, kde si Nemci dopredu nachystali obranu. Nepriateľ pri Bukovej disponoval takmer 10 tankami a 2 až 3 delostreleckými batériami a často nastupoval do protiútokov. O 11.00 hod. sa 40. a 42. gardovému jazdeckému pluku podarilo preniknúť na južný okraj obce, kde započali uličný boj. Nepriateľa priši podporiť tanky od Lieskového a Rozbehov. Napriek tomu sa obom plukom podarilo asi o 13.00 hod. obsadiť obec. Na južných svahoch kót 476, 460, 410 pokračovali v boji so samopalníkmi nepriateľa. Zatiaľ 36. gardový jazdecký pluk čistil les od nepriateľa 1,5 km východne od Prieval. K 19.00 hod. sa divízia presunula 2 km severne a 1,5 km východne od Prieval. O 23.00 hod. obsadil Rozbehy 40. gardový jazdecký pluk a pokračoval smerom na Lieskové z juhovýchodu. V tom čase 42. gardový jazdecký pluk bojoval o kótu 469 a 36. gardový jazdecký pluk bojoval o Lieskové od lokality Výmol. Obec Lieskové 10. gardová jazdecká divízia obsadila až 6. apríla o 6.00 hod.
30. samostatná jazdecká divízia, ktorá bola stanovená ako bojová rezerva, 5. apríla o 8.00 hod. postupovala po horskej cestičke a jej predvoj zaujal pozície pri Plaveckom Mikuláši. 0 16.00 hod. jej súčasti: 138. jazdecký pluk zaujal pozíciu v Prievaloch a 133. jazdecký pluk 2 km východne od Plaveckého Mikuláša.
Štáb zboru sa presunul do Plaveckého Petra.
Boje v okolí Bukovej z pohľadu 10. gardovej jazdeckej divízie
Po oslobodení Trnavy 10. gardová jazdecká divízia na rozkaz veliteľa 4. gardového jazdeckého zboru mala 2. apríla o 4.00 hod. opustiť priestor Zvončín a vydať sa na presun v smere Suchá, Horné Orešany, Trstín, Buková, Prievaly, Plavecký Peter, Sološnica s cieľom o 15.00 hod. zaujať obranné postavenie pri Plaveckom Petre, Plaveckom Mikuláši, Plaveckom Podhradí a Rohožníku.
Po trase presunu mala vyslať jazdecký pluk v predvoji spolu s palebnými zborovými jednotkami (134. tankový pluk, 1815. pluk samohybných diel a 152. protitankový delostrelecký pluk), aby obsadila priesmyk až po kótu 334.
2. apríl 1945
Podľa rozkazu štábu divízie jej jednotky 2. apríla o 5.30 hod. opustili východzie stanovisko. Na čelo divízie (36. gardový jazdecký pluk, 1. a 4. rota 183. gardového delostrelecko-mínometného pluku, 1. rota 45. gardového samostatného divizionu protivzdušnej obrany a dve ženijné čaty) o 9.00 hod. 2 km juhovýchodne od Horných Orešian zaútočil guľometnou a delostrelecko-mínometnou paľbou protivník z obce (tri roty pechoty, dve delostrelecké a jedna mínometná rota, tri tanky). Nepriateľ mal z juhovýchodnej a severovýchodnej strany obce nachystané opevnenie v podobe dvojlíniových zákopov, dva rady zábran z ostnatého drôtu a železné a betónové protitankové zátarasy. 36. gardový jazdecký pluk útokom o 9.55 hod. prenikol z juhozápadnej strany do Horných Orešian a o 10.30 hod. bola obec pod jeho kontrolou. Od 12.10 hod. pluk viedol boj juhovýchodne a východne od Smolenickej Novej Vsi pri dnes nejestvujúcej železničnej dráhe.
42. gardový jazdecký pluk s 2. rotou 45. gardového samostatného divizionu protivzdušnej obrany dostal za úlohu obsadiť Dolné Orešany a pokračovať na Horné Orešany. V zmysle uvedeného pluk o 8.40 hod. obsadil Dolné Orešany a vydal sa k južnému okraju Horných Orešian. Pluk obsadil Lošonec, jedna jeho eskadra sa podieľala na obsadení južného okraja Horných Orešian.
40. gardový jazdecký pluk a 128. tankový pluk boli ponechané ako bojová rezerva pri hospodárskom dvore Blanka pri Dolných Orešanoch.
Dolné Orešany zatiaľ obsadila pechota nepriateľa postupujúca od obce Doľany v sile 40 mužov s podporou 5 obrnených transportérov a 2 tankov. Dosiaľ odpočívajúci 40. gardový jazdecký pluk dostal za úlohu zlikvidovať nepriateľa v Dolných Orešanoch. K dispozícii k tomu mal jednu eskadru a dva tanky, po splnení úlohy mal byť pripravený na presun do Smoleníc.
36. a 42. gardový jazdecký pluk o 13.00 hod. obsadili Smolenickú Novú Ves a Smolenice. 42. gardový jazdecký pluk postúpil na severný okraj Smoleníc a 36. gardový jazdecký pluk na severný okraj lesa 500 m západne od Smoleníc. V ďalšom postupe im zabránila silná delostrelecko-mínometná a guľometná paľba z priestoru hradu a železničnej stanice. Líniu od hradu smerom na východ pozdĺž potoka bránil nepriateľ v sile 2 práporov pechoty, 7 delostrelecko-mínometných batérií, 7 tankov, 8 obrnených transportérov. Medzi 14.00 a 19.00 hod. sa nepriateľ z týchto priestorov pokúsil 2-krát o protiútok. Nemecká posádka bránila pozície na hrade veľmi úporne granátmi a aj bojom muža proti mužovi. Obce Smolenice, Smolenická Nová Ves a Lošonec boli zatiaľ pod silnou paľbou nemeckých diel a mínometov z priestoru Trstína.
Po odrazení protiútokov 42. gardový jazdecký pluk obsadil hrad, 36. gardový jazdecký pluk postúpil 700 m severovýchodne od Smoleníc, 40. gardový jazdecký pluk ostal v zálohe na severnom okraji Smoleníc.
Palebné jednotky zboru 128. tankový pluk, 1815. pluk samohybných diel, 152. protitankový delostrelecký pluk a 183. gardový delostrelecko-mínometný pluk boli zaradené vo formáciách jazdeckých plukov.
Vojenským prieskumom v noci z 2. na 3.apríla sa zistilo, že nemecké pozície pred Trstínom chránili plnoprofilové trojlíniové zákopy s palebnými opevneniami (typ DOT a DZOT), zátarasy z ostatného drôtu a mínové polia.
3. apríl 1945
Jednotky 4. gardového zboru 3. apríla o 1.00 hod. neúspešne zaútočili na Trstín, útok bez úspechu zopakovali o 7.30. K 19.00 hod. 42. gardový jazdecký pluk zaujal pozíciu vľavo a 36. gardový jazdecký pluk vpravo od cesty do Trstína na línii smerujúcej k poľnej kóte 193. 128. tankový pluk a 1815. pluk samohybných diel zostali na severnom okraji Smoleníc. V týchto pozíciách zahájili delostrelecko-mínometnú paľbu a zotrvali v nich až do 3.00 hod. nasledujúceho dňa.
40. gardový jazdecký pluk zostával naďalej v zálohe, štáb divízie sa o 16.00 hod. presunul do Smolenickej Novej Vsi.
Divízia v priebehu bojov počas 2. a 3. apríla zabila 350 vojakov nepriateľa, 109 zajala, zničila 2 tanky, 10 obrnených transportérov, 4 poľné delá, 4 ťažké guľomety, 3 ľahké guľomety, 36 pušiek, 11 automobilov. Ukoristila jedno poľné delo, rádiostanicu a nádrž paliva.
Straty divízie: bolo zabitých 48 vojakov, 104 ranených, 143 zabitých a 3 zranené kone, zničené boli 1 guľomet DŠK, 2 ťažké a 1 ľahký guľomet, 1 motocykel a 2 povozy.
4. apríl 945
Rozhodnutím štábu 4. gardového jazdeckého zboru bola 10. gardová jazdecká divízia stiahnutá z boja pri Trstíne. O 4.00 hod. 4. apríla sa mala vydať na presun po trase Smolenická Nová Ves, Lošonec, severovýchodné svahy kóty 659 (Čierna skala), horáreň Šandorf a obsadiť hospodársky dvor Brezina pri Bukovej (dnes Brezinky) a obce Lieskové a Jablonicu, aby odrezala nepriateľovi ústupovú cestu z Trstína.
Divízia odovzdala bojové pozície pred Trstínom jednotkám 228. streleckej divízie a o 4.00 hod. zahájila presun. V čele išiel 40. gardový jazdecký pluk doplnený o jednu delovú a jednu mínometnú batériu 183. gardového delostrelecko-mínometného pluku. Nasledovali ich 42. gardový jazdecký pluk, 183. gardový delostrelecko-mínometný pluk, 36. gardový jazdecký pluk a 128. tankový pluk. O 8.00 hod. dorazili po hospodársky dvor Rúbanica a čakali na ďalšie pokyny.
Časti divízie v hornatom teréne postupovali len pomaly. Prvé jednotky 40. gardového jazdeckého pluku asi o 10.00 hod. obsadili Brezinu pri Bukovej. Boli však vystavené guľometnej streľbe z kóty 404 a museli zaľahnúť.
Rozhodnutím veliteľa divízie 36. gardový jazdecký pluk postupoval na ľavom krídle 40. gardového jazdeckého pluku v smere na obec Prievaly a 42. gardový jazdecký pluk peši na pravom krídle v smere kóty 410 (asi Sv. Duch).
Nepriateľ o 15.30 hod. v sile práporu pechoty od kóty 404 napadol postavenie 40. gardového jazdeckého pluku a znovu obsadil Brezinu. 42. gardový jazdecký pluk po príchode na okraj lesa 1 km východne od Breziny napadli 2 roty nepriateľa z Bukovej. Časti divízie v priebehu 4. apríla a noci na 5. apríla neúspešne bojovali o prístup na Bukovú, kótu 404 a Prievaly.
5. apríl 1945
5. apríla o 6.00 hod. prešli časti divízie k rozhodujúcemu útoku a o 8.20 hod. 40. a 42. gardový jazdecký pluk obsadili Brezinu a Bukovú. O 8.40 hod. 40. gardový jazdecký pluk zaujal pozíciu na južných svahoch kóty 410, 42. gardový jazdecký pluk na východných svahoch bezmenného vrchu 2 km západne od Bukovej a 36. gardový jazdecký pluk na križovatke ciest Plavecký Peter - Prievaly – Buková.
Jednotky odrážali protiútoky nepriateľa. 40. gardový jazdecký pluk bol napadnutý dvomi čatami pechoty nepriateľa s podporou silnej delostrelecko-mínometnej paľby z kóty 476 a od samostatných domov južne od kóty 460. 42. gardový jazdecký pluk prepadla čata samopalníkov s podporou delostrelecko-mínometnej paľby z kóty 410. 36. gardový jazdecký pluk bol prepadnutý práporom pechoty s podporou 5 tankov a delostrelecko-mínometnej paľby z línie Lieskové - hlavná cesta. Okrem toho nepriateľ delami ostreľoval aj tylové pozície divízie.
O 19.00 hod. 40. gardový jazdecký pluk zaujal pozíciu 200 m severne od Bukovej, 42. gardový jazdecký pluk v lese 1,5 km východne od obce Prievaly. 36. gardový jazdecký pluk o 11.00 hod. obsadil Prievaly a presunul sa na severný okraj obce.
O 20.30 hod. 40. gardový jazdecký pluk zviedol boj o kóty 476 a 460, 42. gardový jazdecký pluk južne od Rozbehov odrazil útok 2 rôt pechoty od Lieskového a 36. gardový jazdecký pluk 300 m juhozápadne od lokality Výmol odrazil útok 2 rôt pechoty a 4 tankov smerujúcich z lesa 2 km severozápadne od Lieskového. Štáb divízie sa o 19.00 hod presunul do obce Prievaly. Ďalší deň o 2.30 hod. sa divízia vydala na postup v smere Lieskové, Jablonica, Senica.
Počas dvoch dní bojov (4. - 5. apríl) bolo zabitých okolo 380 vojakov nepriateľa, 5 bolo zajatých, zničených bolo 5 ťažkých guľometov, 3 ľahké guľomety a povoz s bojovým príslušenstvom. Divízia ukoristila mínomet nepriateľa a povoz s mínami.
Straty divízie: 53 zabitých a 125 ranených vojakov, 85 zabitých a 52 zranených koní, zničené boli dve delá (76 mm), jedno delo (45 mm) a 15 povozov, boli poškodené 3 guľomety DŠK.
Boje pri Bukovej z pohľadu 183. gardového delostrelecko-mínometného pluku
183. gardový delostrelecko-mínometný pluk (súčasť 10. gardovej jazdeckej divízie) 2. apríla o 3.00 hod. opustil Trnavu a o 6.00 hod. zaujal pozíciu v Bielom Kostole. Po 2 hodinách oddychu postupoval v smere na Horné Orešany. Napriek úpornej obrane protivníka o 14.00 hod. bola obec obsadená jednotkami divízie. Pri ďalšom postupe divízne jednotky prepadlo 8 obrnených transportérov nepriateľa, útok bol odrazený a 4 obrnené transportéry zničené.
O 16.00 hod. sa pluk s kozáckymi jednotkami prebojoval do Smoleníc. Mali prevahu, ale nepriateľ často prechádzal do protiútokov. 4. palebná rota 183. gardového delostrelecko-mínometného pluku zničila nemecký tank, boje v Smoleniciach nadobudli uličný charakter, na každom rohu hrozili nemeckí samopalníci. Ťažké zranenie utrpel poručík Kosolotov (?), ktorý sa vydal na prieskum s dvomi vojakmi, ranený bol aj nadporučík Dmitriev. Počas dňa bol nepriateľovi zničený tank, 2 obrnené transportéry, 4 guľomety a dve opevnené bunkre, bolo zabitých 90 hitlerovcov.
O 23.00 hod. pluk zahájil silnú delostreleckú paľbu.
Uličné boje v Smoleniciach pokračovali aj ďalší deň. Hrad na striedačku obsadili obe bojujúce strany. Najväčšiu zásluhu na jeho dobytí mala 1. palebná rota, ktorá ho rozstrieľala. O 18.00 hod. bol hrad obsadený a následne nepriateľ zo Smoleníc vytlačený. Pri protiútoku nepriateľa o 19.00 hod. mu 2. palebná rota zničila tank a obrnený transportér.
4. apríla o 4.00 hod. sa pluk vydal aj s ďalšími divíznymi jednotkami na pochod cez Malé Karpaty. O 9.00 hod. prišli ku kóte 369, odkiaľ mali pokračovať po rovine. V tom čase ich prepadla rota nepriateľskej pechoty z ľavého krídla. Vďaka jednotke kozákov (viedol ju poručík Narožnyj), ktorá napadla protivníka, bola v lese bola odhalená delostrelecká jednotka nepriateľa nezistená prieskumom. 4. palebná rota zahájila na ňu paľbu na vzdialenosť 75 metrov.
K záveru dňa boli na pozorovacom stanovisku na vyvýšenine po delostreleckom nálete zabití nadporučík Kožedub a 3 vojaci zo spojovateľskej jednotky.
Porovnaním s výkazom strát pluku (Sovietski vojaci pochovaní na Bukovej, in: pam.epocha.sk) bolo možné identifikovať ich mená; npor. Grigorij Tarasovič Kožedub (Григорий Тарасович Кожедуб), st. serž. Zura Levanovič Čivadze (Зура Леванович Чивадзе), voj. Viktor Semjonovič Filin (Виктор Семенович Филин), voj. Michail Fjodorovič Jefremov (Михаил Федорович Ефремов). Ranený v ten deň bol veliteľ 1. palebnej roty poručík Gordač. Kožedubovi bolo udelené posmrtné vyznamenanie. Jeho návrh bol spísaný už 7. apríla, popis udalosti v odôvodnení vyznamenania tak nebude skreslený časovým faktorom: V boji 4. apríla 1945 pri usadlosti Brezina nepriateľ s podporou delostrelecko-mínometnej paľby 4-krát prešiel do protiútoku proti divíznym jednotkám vedúcim boj za nástupný priestor na výstupe z hôr. Nadporučík Kožedub so skupinou prieskumníkov zameral 2 palebné roty nepriateľa. Vďaka získaným informáciám jeho palebná rota delostreleckým náletom vyradila z boja 40 nepriateľských vojakov, 3 palebné postavenia, 2 ťažké guľomety a 10 povozov. V tom boji nadporučík Kožedub zahynul smrťou odvážnych.
Divízne jednotky prešli 5. apríla o 7.00 hod. do útoku a obsadili Brezinu pri Bukovej. Na ľavom krídle 30. samostatná jazdecká divízia odrezala ústupovú cestu nepriateľovi. Nepriateľ zahájil urýchlene odchod a o 19.00 hod. sa presunul do obce Prievaly.
Boje v okolí Bukovej z pohľadu 9. gardovej jazdeckej divízie
9. gardová jazdecká divízia dostala 1. apríla 1945 rozkaz z nadriadeného 4. gardového jazdeckého zboru, aby 2. apríla o 4.00 hod. opustila východzí priestor pri trnavskom cukrovare v smere Horné Orešany, Trstín, Buková, Prievaly, Plavecký Peter, Sološnica. Jej jednotky mali byť v pohotovosti sa rozvinúť severovýchodným smerom a o 12.00 hod. mali zaujať obranné pozície v Bukovej, Plaveckom Petre a Sološnici, aby nepriateľ nemohol útočiť na východ. Divízny bojový oddiel v sile eskadry mal obsadiť Borský Svätý Peter.
Podľa rozhodnutia veliteľa divízie sa jej súčasti mali presunúť horeuvedeným smerom po 4.00 hod. z východzieho priestoru v Trnave pri rázcestí Suchá - Ružindol v slede za 10. gardovou jazdeckou divíziou.
30. gardový jazdecký pluk s 5. rotou 181. gardového delostrelecko-mínometného pluku mal o 4.00 hod. opustiť východzí priestor priestor v slede za 10. gardovou jazdeckou divíziou a o 12.00 hod. zaujať obranné postavenie v Plaveckom Petre a zabrániť nepriateľovi v postupe na východ. Bojový oddiel pluku mal zaujať kótu 191 pri Plaveckom Mikuláši.
34. gardový jazdecký pluk s 1. rotou 181. gardového delostrelecko-mínometného pluku mal o 4.20 hod. opustiť východzí priestor a presunúť sa v slede za 30. gardovým jazdeckým plukom a o 12.00 hod. zaujať obrannú pozíciu v Prievaloch, aby nepriateľ nemohol útočiť na východ. Pluk mal vyčleniť bojový oddiel v sile eskadry pre obsadenie obce Borský Svätý Peter.
32. gardový jazdecký pluk mal o 5.00 hod. opustiť východzí priestor v slede za 181. gardovým delostrelecko-mínometným plukom a o 13.00 hod. zaujať pozíciu na západnom okraji Bukovej.
181. gardový delostrelecko-mínometný pluk (bez 1. a 5. roty) mal o 4.30 hod. opustiť východzí priestor v slede za divíznym štábom a o 12.00 hod. zaujať pozíciu na severozápadnom okraji Bukovej.
151. tankový pluk mal o 5.30 hod. opustiť východzí priestor v slede za delostrelectvom a o 12.30 hod. zaujať pozíciu 1 km východne od Bukovej.
Časti divízie prišli do Suchej, kde museli 4 hodiny čakať, aby umožnili prechod oneskorenej 10. gardovej jazdeckej divízii. 10. gardová jazdecká divízia o 12.00 hod. zahájila boj o Smolenice, pokračovať mala smerom na Bukovú. Pechota a obrnené transportéry protivníka s podporou tankov a samohybných diel však úporne bránili líniu Buková - Prievaly - Plavecký Peter. Hlavné sily, predovšetkým tanky, protivník sústredil na obranu veľkých ciest, všetky prístupové cesty kryl mohutnou delostrelecko-mínometnou paľbou.
Veliteľ 4. gardového zboru dal divízii rozkaz, aby obchvatom cez zalesnené hory napadla nepriateľa z tyla. Veliteľ divízie sa rozhodol ponechal svoju delostreleckú časť v nečinnosti a jazdecké pluky kozákov vyslať cez hory do priestoru Malých Karpát s úlohou napadnúť nepriateľa. Po dvoch kilometroch sa od hlavných síl pluku mali oddeliť 2 eskadry. Zo zápisu divízie nie je jasné, čo bolo ich úlohou. Podľa zápisu 4. gardového jazdeckého zboru časť divízie 3. apríla nakrátko obsadila Plavecký Mikuláš.
2. 4. o polnoci sa pluky vydali na pochod. 30. gardový jazdecký pluk 3. apríla o 8.00 hod. prišiel na východný (?, správne má byť asi západný) okraj Smoleníc a v náhlosti postupoval na Trstín.
32. a 34. gardový jazdecký pluk sa presunuli na bezmenný vrch 1 km juhozápadne od Trstína. V horách sa časti divízie snažili bojom obsadiť horské masívy a kóty a nepriateľa vytlačili severozápadným smerom.
Nebol vykonaný zápis o činnosti divízie medzi 3. a 4. aprílom.
4. apríla divízne jednotky o 17.20 hod. zaujali priestor 600 m severovýchodne od Plaveckého Mikuláša a kótu 404. O 23.00 hod. dve eskadry 32. gardového jazdeckého pluku vtrhli do obce, no vytlačili ich posily nepriateľa na obrnených transportéroch, ktoré prišli z juhozápadnej strany. Pluk sa následne presunul na kótu 404. Nadránom 5. apríla 30. gardový jazdecký pluk obchvatom v lese napadol krídlo nepriateľa, ktorý po ťažkých stratách ustúpil zväčša západným smerom a pravdepodobne úplne opustil obec.
34. a 32. gardový jazdecký pluk 5. 4. od 2.00 hod. čistili les a kóty od nepriateľa a po 11.00 hod. obsadili Plavecký Mikuláš (správne má byť Plavecký Peter). O 15.00 hod. zahájili boj na trase k Prievalom.
Boje v okolí Bukovej z pohľadu 30. gardového jazdeckého pluku
Po oslobodení Trnavy 30. gardový jazdecký pluk (súčasť 9. gardovej jazdeckej divízie) zaujal pozíciu na severnom okraji mesta.
2. apríla 1945 o 4.00 hod. sa pluk po rozkaze veliteľa divízie vydal na pochod smer Horné Orešany, kde 10. gardová jazdecká divízia viedla boj o obec. Od 9.00 do 12.00 hod. 30. gardový jazdecký pluk zaujal pozíciu pri horárni juhozápadne od hospodárskeho dvora Blanka (vých. od Dolných Orešian). Ďalej pokračoval v predvoji divízie na trase píla, kóta 297, po železničnej úzkokoľajke.
3. apríla o 7.30 hod. zaujal pozíciu západne od Smolenického hradu. O 10.00 hod. pokračoval obchvatom Smoleníc na bezmenný vrch 500 m južne od kóty 761 (Ostrý vrch = Záruby). Odtiaľ sa mal presunúť trasou okolo mlyna a tehelne k Trstínu. Pod silnou delostrelecko-mínometnou paľbou, paľbou tankov, samohybných diel a guľometov nepriateľa pluk o 20.00 hod. prišiel na okraj lesa 2 km juhozápadne od kóty 334 (Holý vrch).
Na príkaz divízie sa pluk 4. apríla o 7.00 hod. vydal na pochod v smere Smolenice, Lošonec a zaujal pozíciu 1 km juhovýchodne od Plaveckého Mikuláša. Útokom o 20.00 hod. obsadil obec a zaujal pozície na jej severnom a severovýchodnom okraji.
5. apríla o 7.30 hod. sa pluk nastúpil na pochod v smere obce Prievaly. Útokom o 14.30 hod. obsadil obec.
Gard. major Zajcev: Úloha 32. gardového jazdeckého pluku 3. apríla 1945
O 10.00 hod 3. apríla bol veliteľovi pluku predaný ústny rozkaz veliteľa zboru k presunu jednotky k Plaveckému Mikulášu. Pluk posilnený o ženijný prápor sa mal vydať po trase západný okraj Lošonca, kóta 659, Plavecký Mikuláš. Počas presunu mal likvidovať nepriateľské jednotky, pripraviť terén pre prechod ďalších jednotiek zboru a zaujať nástupný priestor v Záhorskej nížine. Veliteľ pluku sa rozhodol presun vykonať aj s koňmi a rozdelil 4 eskadry pluku do 4 jazdeckých ešelonov. V čele pluku postupovala 4. eskadra s dvomi 45-mm kanónmi a rota ženistov. Za nimi nasledoval 1. ešelon zostavený z prieskumnej čaty, ženistov a 3. eskadry, v čele ešelonu bol veliteľ pluku. 2. ešelon bol zostavený z 1. eskadry a štábu pluku, v čele ktorého bola zaradená čata 82-mm mínometov. 3. ešelon bol zostavený z 2. eskadry s dvomi 45-mm kanónmi a z dvoch čiat 82-mm mínometov. 4. ešelon tvorili tylové jednotky. Záver kolóny zostavili z posilnenej čaty 2. eskadry.
O 10.30 hod. sa kolóna pluku vydala na pochod po lesnej ceste smerujúcej na severozápad od Lošonca. Čelo pluku na začiatku úzkokoľajky a pri kóte 659 narazilo postupne na dve jednotky nepriateľa (každú v sile jednej čaty s ťažkými guľometmi) a za pochodu ich zničilo.
V Plaveckom Mikuláši bola dislokovaná jednotka nepriateľa v sile jednej roty z 27. ženijného práporu 27. streleckej divízie. O 13.00 hod. čelo kolóny po krátkom prudkom boji vtrhlo do obce. Nepriateľovi prišli na pomoc jednotky v sile dvoch rôt s tankami a obrnenými transportérmi. Číselne prevýšili červenoarmejcov a napadli ich z krídiel. Veliteľ 4. eskadry poslal po jazdcovi na koni núdzový oznam veliteľovi pluku. Ten do boja vyslal svoje hlavné sily, ktoré útok nepriateľa odrazili. V nasledovnom boji nepriateľ prišiel o 50 vojakov a 4 tanky.
Oslobodenie Plaveckého Mikuláša 3. apríla bolo dočasné a obec opätovne obsadili Nemci. Z rôznych zápisov sa zdá, ako by jednotky 9. gardovej jazdeckej divízie potom do obce vtiahli ešte 3-krát (?). 30. pluk 4. apríla o 20.00 hod. a 5. apríla ráno, 32. a 34. pluk 5. apríla o 11.00 hod. Je možné, že posledný zápis bol chybný a nevzťahoval sa k Plaveckému Mikulášu ale k Plaveckému Petru.
Boje pri Bukovej z pohľadu 30. samostatnej jazdeckej divízie
2. apríl 1945
Nepriateľské jednotky 46. poľného pluku 357. poľnej divízie ustupovali z Trnavy severozápadným smerom. Postupujúca 30. samostatná jazdecká divízia bola vystavená silnému ostreľovaniu, ale zlomila odpor nepriateľa a 2. apríla o 17.30 hod. obsadila Boleráz. Pozície zaujala 2 km severozápadne od obce. Divízne delostrelectvo s výpomocným 502. protitankovým delostreleckým plukom bolo zaradené do zostav jazdeckých plukov. Letectvo nepriateľa uskutočnilo 15 výzvedných letov.
V priebehu dňa boli nepriateľovi zničené 2 ťažké guľomety a 6 bričiek s muníciou, nepriateľ utrpel ľudské straty vo veľkosti čaty.
Na strane divízie boli 4 mŕtvi vojaci, 1 ranený, 3 nemocní boli evakuovaní do zdravotnícko-sanitárneho práporu. Nepriateľské delostrelectvo zabilo 21 koní. 1675 delostrelecko-mínometnému pluku bol zničený kanón (ZIS-3-42) a 520. samostatnému divizionu protivzdušnej obrany jedna brička.
3. apríl 1945
Nepriateľ zaujal silnú obrannú pozíciu v Trstíne a delostrelecko-mínometnou paľbou zabránil divíznym jednotkám postupovať. Divízne delostrelectvo a 502. protitankový delostrelecký pluk paľbu opätovali.
Nepriateľ prišiel približne o čatu vojakov, bolo mu zničených či poškodených 5 tankov, 2 automobily, 3 guľomety.
Divízia mala zabitých 3 vojakov v seržantských hodnostiach a 3 radových vojakov, zranení bolo 3 seržanti a 15 radových vojakov. Bolo zabitých 13 koní. V 133. jazdeckom pluku boli zničené dva kanóny 45 mm a v 502. protitankovom delostreleckom pluku 2 kanóny 76 mm (ZIS-3-42).
4. - 5. apríl 1945
Divízne jazdecké pluky s podporou delostrelectva prelomili odpor nepriateľa, obsadili Trstín a postupovali smerom na Plavecký Mikuláš. Nepriateľ zaujal silnú obrannú pozíciu južne od Plaveckého Mikuláša, kontrolujúc cestu prechádzajúcu obcou. Jazdecké pluky s divíznym delostrelectvom a 502. protitankovým delostreleckým plukom sa usadili na okraji lesa na juhovýchodných svahoch kóty 659.
Počas bojových zrážok divízne delostrelectvo ostreľovalo obranu nepriateľa a odrážalo protiútoky jeho tankov. Nepriateľské letectvo podniklo 6 výzvedných letov.
V priebehu dňa boli vyradené z boja 2 nepriateľské palebné roty a bol zničený tank typu Tiger.
Na strane divízie boli zranení 3 seržanti a 17 radových vojakov, bolo zabitých 20 koní a boli zničené 3 telefóny.
Miesta bojov na Bukovej
1. Hrob nemeckého vojaka na Havranici
Hrob nemeckého vojaka objavil Miloš 29. augusta 2015 pri speleologickom prieskume terénu. V priehlbine poškodenej ťažbou dreva si povšimol odkrytú časť kovovej tuby v zošikmenej podobe. Bolo to puzdro na plynovú masku bez vrchnáka. Do tejto polohy pri kolenách vojaka ju osadila osoba, ktorá vojaka pochovávala. Puzdro pravdepodobne poslúžilo ako nádoba pre označenie hrobu krížom, prípadne na palicou so zavesenou prilbou. Puzdro bolo plné hliny, Miloš v jeho susedstve objavil filter z masky, celú identifikačnú známku a drobnosti osobnej spotreby, puzdro na mydlo, zubnú kefku, úlomok zrkadielka, časť vidličky a pod. Keď odokryl kostrovú časť hrobu, telefonicky kontaktoval KPÚ v Trnave. Na pokyn zamestnanca úradu hrob zamaskoval.
Pamiatkári hrob obhliadli a preskúmali 14. septembra. Kostra vojaka ležala v hĺbke 40 – 50 cm pod úrovňou terénu. Vojak bol uložený na chrbte mierne potočený na pravý bok s rukami vedľa tela, hlavou v hornej časti svahu. V hrobe sa nenašla vojenská výstroj ani zbrane, pravdepodobne ich vzali ich vojaci jednej alebo druhej strany. Kožené sumky na náboje z jednej strany opaska boli odrezané, náboje si vzali spolubojovníci pravdepodobne vo veľkej náhlosti, ani neodlomili časť identifikačnej známky.
Podľa patologického posudku išlo o muža starého 40 - 45 rokov. V zadnej časti lebky mal dva otvory po zásahu črepín z mínometného granátu, ktoré spôsobili jeho smrť. Iné zranenie nemal. Priestrely od črepín boli badateľné aj na tube masky. Pozostatky vojaka boli odvezené do Važca na nemecký vojenský cintorín.
Zamestnanci KPÚ vykonali výskum a exhumáciu hrobu v priebehu jedného dňa. Pre nedostatok času miesto nálezu upravili do pôvodného stavu až pri ďalšej návšteve 6. októbra.
Na ich odporúčanie Miloš miesto nad hrobom pietne vyznačil malým pomníčkom.
2. Polovnikov a Ryžakov
Podľa výkazu strát dvaja vojaci 28. samostatného divizionu protivzdušnej obrany 9. gardovej jazdeckej divízie Polovnikov a Ryžakov padli 3. apríla 1945 a boli pochovaní 1 km juhovýchodne od kóty 761. Touto kótou v polovici minulého storočia označovali vrch Záruby.
V rámci obchvatu Trstína od skorých ranných hodín 3. apríla sa pešie jednotky divízie do priestoru niekoľko sto metrov južne od Zárub presunuli zo Smoleníc. Na hrebeni by bol ich postup viditeľný, masív Zárub obchádzali pravdepodobne z južnej a východnej strany. Pri postupe na Trstín sa samozrejme snažili kontrolovať dôležité vrchy nad trasou presunu.
Do tejto schémy zapadá aj bojové stretnutie pri ktorom prišli o život radoví vojaci Dmitrij Kirilovič Polovnikov (* 1899) a Aleksej Andrejevič Ryžakov (* 1925). O boji vieme len zo zápisu v dekréte vyznamenania, ktoré bolo udelené Polovnikovovi. Zápis vznikol s odstupom niekoľko dní najneskôr 19. apríla a zvykom vyznamenaní je trochu zveličovať, treba to vziať do úvahy.
Gardový kozák Polovnikov v boji proti nemeckým uchvatiteľom
prejavil neobyčajnú chrabrosť a mužnosť.
Nehľadiac na svoj život v podmienkach ťažkého horského-zalesneného
priestoru 4. 4. 45 pod silnou delostrelecko-
-mínometnou paľbou protivníka vyniesol svoj guľomet
DŠK na kótu 761 a náhlou paľbou pokryl
protiútočiacich Nemcov. Nemci sa dvakrát pokúsili
atakovať kótu, ale dvakrát neprešli, zanechajúc
na poli boja do 35 svojich tiel. V tom ťažkom boji
gard. kozák Polovnikov padol, ale Nemcom neumožnil preniknúť.
V dekréte je zápis, že sa boj udial 4. apríla, ale v samotnej dotazníkovej časti vyznamenania je záznam, že vojak padol v boji 3. apríla. Miloš Hačo sa pokúsil nájsť miesto, kde mohli vojaci Polovnkov a Ryžakov padnúť. Mal tieto indície: strategické skalami chránené miesto pre osadenie guľometu DŠK, čo najväčší perimeter výhľadu severným smerom, vystrieľané nábojnice guľometu DŠK, črepiny nemeckých granátov, iná prítomnosť nepriateľa.
Pozn.: Po nezdare operácie časti 9. gardovej jazdeckej divízie na druhý deň ustúpili z priestoru a pokračovali v presune v smere Plavecký Mikuláš a Plavecký Peter južne pod masívom Veterlína.
3. U Kapitána
U Kapitána bola legendárna lokalita v Kravárovej pod Zárubami, na ktorej sa stretali bukovskí poľovníci. Na tomto mieste domáci obyvatelia pochovali sovietskeho vojaka. Jedným z nich bol aj otec Pavla Mušku, ktorý synovi dal baranicu tohto vojaka a Pavol Muška ju v mladosti aj nosil. Podľa slov jeho otca v hrobe ležal sovietsky vojak s veľkou sečnou ranou na tvári. V teréne je voľným okom poznať, že miesto hrobu bolo v minulosti odkopané a telo vojaka exhumované. Lokalitu ako hrob vojaka nespomína ani predseda MNV Šimon Švec a ani archívne dokumenty Červenej armády na pamyat-naroda.ru.
4. Dopad Kaťuší na Troch vŕškoch
Miesto dopadu rakety Kaťuša bola podnetom pre Miloša Hača, aby tu zhotovil pomník padlým sovietskym vojakom. Celkovo jedna salva striel z raketometu Kaťuša zasiahla lokalitu Tri vŕšky v priestore od Bottekovho kríža až po Závršie. Na mape je vyznačená plocha dopadu rakiet. Z trupov rakiet Miloš zhotovil kríže, ktoré sú kostrou pomníkov Kaťuša a Obetí prechodu frontu.
5. Bojová pozícia červenoarmejcov Vyše cintorína
V lokalite nad cintorínom bolo veľké palebné postavenie jednotky červenoarmejcov, ktoré bolo podľa mínometných muničných zvyškov ostreľované Nemcami. Neďaleko miesta sa našli dva nevybuchnuté nemecké delostrelecké granáty ráže 80-mm zneškodnené policajným pyrotechnikom.
6. Hrob vojakov pri soche Panny Márie
Pri soche Panny Márie bolo pochovaných 5 sovietskych vojakov. Štyroch mŕtvych sem priviezli a uložili sovietski vojaci. Ďalšie telo mŕtveho vojaka na toto miesto z Ceroviny priviezol na voze pán Švec. Vojak mal roztrhnutú brušnú dutinu a ruky stuhnuté v kŕči od veľkej bolesti.
Hrob vojakov sa nachádzal pred domom rodiny Hačovej. Podľa spomienky Stanislava Vitteka z Bukovej, ktorý sa presťahoval do Liberca, vojakov tam pochovali vo dvoch radoch pod gaštanmi. Sám nepoznal ich počet, pretože v tom čase ešte do školy nechodil a nevedel počítať.
V roku 2019 osadil malý pamätníček Miloš Hačo na pamiatku tu pochovaných vojakov.
7. Nemecká priekopa pod Svätým Duchom
Posledným terénnym obranným prvkom pred Bukovou bola priekopa, ktorú Nemci vykopali na mieste úzkej úžľabiny pri ceste do Bukovej priamo pred jej intravilánom. Bola blízko mostu cez Bukovský potok, Nemci prehĺbili a po stranách vyvýšili prírodný výmoľ, ktorým stekali dažďové vody zo Svätého vrchu. Priekopa mala zabrániť Červenej armáde obísť na vstupe do obce hlavnú cestu s mostom, ktorý bolo možné zamínovať.
8. Nemecké delostrelecké postavenie Vyše cintorína
V lokalite neďaleko plynovodu sa našli dva nevybuchnuté nemecké delostrelecké granáty ráže 80-mm zneškodnené policajným pyrotechnikom. Ponechaná alebo zabudnutá munícia je svedectvom, že na mieste bolo postavenie pravdepodobne pre jedno nemecké delo.
9. Nemecké okopy pre ležiaceho strelca v Dudáške
V lokalite Dudáška, ktorej domáci obyvatelia hovoria Skalka, boli vykopané okopy neveľkého rozsahu. Na mieste pravdepodobne ani neprišlo k žiadnemu boju. Svedčilo by to o tom, že skôr išlo o stanovisko nemeckého pozorovateľa.
10. Nemecké okopy pre ležiaceho strelca Na vodárni
Na mieste, ktorému sa dnes hovorí Na vodárni (podľa novodobého vodojemu) v širšej lokalite Dudáška boli okopy pre ležiaceho strelca na strategickom mieste, z ktorého bol rozhľad na prístupovú cestu do Bukovej od Trstína a aj na nemeckú obrannú priekopu (č. 7). Podľa veľkosti okopov pozíciu strážilo jedno družstvo vojakov, ale v lokalite neprišlo k žiadnemu boju.
11. Kríž v Pažiciach
Z vďaky za ochranu pred frontom v povojnových rokoch postavili obyvatelia drevený kríž v Pažiciach na mieste, ktorým sa presúvali jednotky Červenej armády.
12. Nemecké delostrelecké postavenie v Pasekách
V lokalite Paseky Nemci vybudovali postavenie pre mínometnú batériu s delostreleckou podporou. Na mieste sa našli nábojnice do nemeckých pušiek aj sovietskych samopalov, na mieste prišlo k veľkej prestrelke medzi bojujúcimi stranami. Po prechode frontu tu zostalo veľa práce pre pyrotechnikov.
13. Sovietska bojová pozícia nad Zlámaným briežkom
V lokalite medzi Zlámaným briežkom a Pasekami boli zhotovené okopy pre ležiaceho strelca. Podľa terénnych okolností a nálezu zvyšku zlomenej poľnej lopatky červenoarmejca sa dá predpokladať, že okopy si operatívne vybudoval predvoj sovietskej vojenskej jednotky, ktorý sa obával nemeckého protiútoku.
14. Nemecké okopy pre ležiaceho strelca na Zlámanom briežku
V lokalite boli vykopané okopy neveľkého rozsahu pravdepodobne pre nemeckého pozorovateľa, jednotlivca možno dvojicu vojakov. Podľa vystrieľaných nábojníc na mieste prišlo k boju.
15. Most pri Mlynoch
Most pri Mlynoch na ceste do Bukovej vyhodili Nemci pred príchodom Červenej armády do povetria. Most bol po prechode frontu obnovený a v neskoršej dobe pri pretrasovaní cesty odstránený. Na uchytenie mostového zábradlia slúžili kamenné piliere, už pri obnove mosta boli pravdepodobne nepotrebné. Z nich dva slúžia dodnes v Bukovej na zavesenie brány do dvora domu. Ďalšie dva boli využité na rovnaký účel a sú dodnes viditeľné v zarastenej záhrade rozpadnutého domu Vincenta Krajčíroviča na samote. Majiteľ domu bol účastníkom SNP, kde utrpel ťažké zranenie ramena.
16. Nemecký cestný zátaras pri moste v Mlynoch
Cestu do Bukovej pred mostom pri kameňolome Nemci prehradili železobetónovým uzáverom zo železobetónových kociek v počte 3 alebo 4. Most zanikol pri pretrasovaní cesty na prelome 50-60-tych rokov, cesta dnes prekračuje potok Buková o 150 m bližšie k Trstínu. Pravdepodobne v tej dobe odstránili aj kocky okrem jednej. Pretrvala zahrnutá kamennou sutinou až do polovice decembra 2025, keď ju zamestnanci kameňolomu rozrumili hydraulickým kladivom. Bola zhotovená z veľmi nekvalitného betónu, cementom sa šetrilo hlavne na jej jadre a vôbec nebola armovaná železom. Na stene zo strany Bukovej bolo na nej slepé okno, jeho účel nie je známy.
17. Nemecké okopy pre ležiaceho strelca na Medzipanskom
V lokalite Medzipanské boli okopy pre ležiaceho strelca pre jedno družstvo nemeckej pechoty (cca do 10 mužov), ktoré viedlo paľbu. Lokalita bola zároveň ostreľovaná sovietskymi delostreleckými granátmi.
18. Nemecké okopy pre ležiaceho strelca nad Dlhou dolinou
Vo vŕškoch v lokalite Hrnčeková nad Dlhou dolinou si vybudovalo obrannú pozíciu jedno družstvo nemeckej pechoty. Vojaci využili skalnaté podložie, okopy tu vybudovali v menšej miere. Lokalita bola ostreľovaná sovietskym delostrelectvom. Podľa vystrieľaných nábojníc do tohto priestoru prenikli aj sovietski vojaci (pravdepodobne 9. gardová jazdecká divízia, 3. apríl 1945), ale postúpiť ďalej sa im už nepodarilo.
19. Nemecká bojová pozícia nad Rovninami
Podľa vystrieľaných nábojníc na vrchoch nad lokalitou Rovniny zaujala improvizovanú bojovú pozíciu jednotka nemeckých vojakov.
20. Nemecká bojová pozícia U Jedináka
Na severnom úpätí Havranice v lokalite U Jedináka zaujalo improvizovanú bojovú pozíciu jedno družstvo nemeckej pechoty s guľometom na najvyššom mieste. Dá sa predpokladať priamy súvis tejto jednotky s hrobom nemeckého vojaka pod Havranicou (č. 1) a guľometným hniezdom Polovnikova a Ryžakova (č. 2).
21. Boj na Hrnčekovej
Podľa vystrieľaných nábojníc v lokalite prišlo k bojovému stretu nemecko-maďarskej jednotky s puškami a sovietskymi vojakmi so samopalmi. Po prechode frontu tam našli o strom opretého mŕtveho pravdepodobne nemeckého vojaka.
22. Boj nad Šaštinami
V lokalite sa udial bojový stret muža proti mužovi medzi nemeckými a sovietskymi vojakmi, len medzi jednotlivcami.
23. Sovietska protitanková munícia nad Šaštinami
Nad Šaštinami pod Havraňou skalou sa našli 2 funkčné protitankové sovietske granáty. V povojnovom čase neznámy jedinec granáty spolu s rôznymi predmetmi osobnej vojenskej potreby a inými muničnými zlomkami sovietskeho pôvodu zahrnul do škarpy alebo krátera po výbuchu munície z doby prechodu frontu. Pri zakopávaní z opatrnosti uložil granáty do vojenskej čižmy a topánky.
Na fotografii sú vedľa seba uložené 2 ks sovietskych protitankových granátov RPG-43 z miesta nálezu. Nad zadným oknom auta policajného pyrotechnika vidno malý obláčik z riadeného odpalu, ktorým bola munícia zlikvidovaná. Muníciu pyrotechnici zlikvidovali na niekoľko sto metrov vzdialenom mieste pod Rovninami. Druhý deň sa vrátili k miestu nálezu protitankových granátov vo väčšom počte a lokalitu dôsledne prehľadali. Nie je známe s akým výsledkom.
24. Hroby sovietskych vojakov na lúke Šaštiny
Podľa popisu predsedu MNV Šveca bolo na viacerých miestach v blízkosti severozápadnej časti lúky Šaštiny pochovaných viacero sovietskych vojakov.
25. Nemecké okopy pre ležiaceho strelca v Lipinách
V lokalite boli vybudované okopy pre ležiaceho strelca aspoň pre dve družstvá nemeckej pechoty. Lokalita bola zasiahnutá sovietskymi mínometnými strelami (podľa nálezov mínometných vrtuliek) a z množstva zhrdzavených nábojníc oboch strán je zrejmé, že tu prišlo k väčšiemu priamemu bojovému stretu muža proti mužovi.
26. Nemecké delostrelecké postavenie U Štoksov
V lokalite bolo mohutné nemecké delostrelecké postavenie s výhľadom na cestu od Trstína do Bukovej, po ktorej bolo možné predpokladať prienik Červenej armády. Nemci tam dali vybudovať delostrelecké základové postavenia pre viacero húfnic zabezpečené protilietadlovou ochranou a neďaleko nich drevozemné bunkre pre ich obsluhu. Po vojne si drevené stropy bunkrov rozobralo miestne obyvateľstvo. V lokalite vznikla chatová oblasť a nejedna chata bola postavená na pôvodnom delostreleckom základovom postavení.
27. Nemecká delostrelecká munícia v Kúdelke
Na lúke Kúdelka objavil okolo roku 2000 zamestnanec družstva z Bukovej dva nevybuchnuté granáty ráže 150 mm do nemeckej húfnice. Muníciu zlikvidoval policajný pyrotechnik. Lokalitu sme nezakreslili do mapy, pretože nie je známe presné miesto nálezu. Lúka je rozložená južne od Štoksov, kde mali Nemci vybudovanú silnú delostreleckú pozíciu (č. 26).
28. Nemecké delostrelecké postavenie Pod Dubníkmi
V lokalite Pod Dubníkmi bolo vybudované ďalšie nemecké delostrelecké postavenie s rovnakou úlohou ako malo postavenie húfnic v Štoksoch (č. 26).
29. Nemecký cestný zátaras na Starej hradskej
Pri starej ceste do Jablonice zostali veľké betónové kocky z cestného zátarasu.
30. Nemecká protitanková priekopa medzi Holým vrchom a Holbičkovým mlynom
Vstup do kotliny Nemci prehradili dlhou protitankovou priekopou. Viedla od Holého vrchu za trstínskym židovským cintorínom až po svahy medzi horárňou a Holbičkovým mlynom. Cestu z Trstína do Bukovej priekopa priamo nenarušila, ale Nemci boli určite pripravení v prípade potreby znefunkčniť ju iným spôsobom. Na železničnej trati, ktorá prechádzala protitankovou priekopou, Nemci vybudovali železobetónový uzáver.
31. Nemecký železničný zátaras pri Holom vrchu
Na úrovni vyššie spomenutej protitankovej priekopy Nemci prehradili železničnú trať Smolenice - Jablonica železobetónovým uzáverom. Veľké značne poškodené betónové nosníky uzáveru po stranách trate pretrvali do dnešnej doby. Hneď za uzáverom viedla pod železničným viaduktom stará hradská do Jablonice, železničný most na tomto mieste Nemci vyhodili do povetria. Niekde v literatúre sa uvádza, že piliere uzáveru boli výbuchom poškodené.
32. Nemecký cestný zátaras medzi Holbičkovým mlynom a horárňou
Na konci dlhej protitankovej priekopy bol osadený cestný zátaras z dvoch železobetónové kociek, ktoré prehradili pokračovanie "bíňoveckej" cesty, ktoré smerovalo od Holbičkovho mlyna k blízkej horárni.
33. Dopad Kaťuší nad Leskovskými kopanicami
Priestor severovýchodne od Lieskovských kopaníc zasiahla jedna salva raketometu Kaťuša, miesto bolo zároveň ostreľované sovietskymi mínometmi.
34. Hroby sovietskych vojakov na Leskovských kopaniciach
Na Leskovských kopaniciach zostali pochovaní dvaja sovietski vojaci. Pri vykopávaní bola konzistencia ich tiel odlišná, podľa miesta kde ležali. Ostatky vojaka zakopaného v štrkopiesčitej zemi boli pavučinového výzoru, zakiaľ telo druhého vojaka v celte, zakopaného pod lipou pri dome Hološkových, sa roztekalo. Rodine Hološkových sa zo záhrady počas prechodu frontu stratila železná bránka. Našla sa pri exhumácií hrobu, bolo ňou zakryté telo vojaka, aby ho nevyhrabala zver.
35. Konský cintorín na Havranej skale
V bezprostrednej blízkosti turistických chodníkov na Havranej skale sa nachádza konský cintorín.
Havraňou skalou prechádzali 3. apríla 1945 jednotky 34. a možno i 30. gardového jazdeckého pluku 9. gardovej jazdeckej divízie v sprievode koní. Niekoľko koní tam prišlo o život pravdepodobne po zásahu delostreleckým granátom. Sprostredkované svedectvo o tom podal obyvateľ Bukovej Ambróz Jaraba. Poznal miesto na Havranej skale, kde boli hneď po prechode frontu do kráteru po bombe kone pochované. Aby tam ich telá mohli nanosiť, museli byť rozštvrtené. Zo spomenutej lokality mal bodák červenoarmejca. V tej dobe bol chlapcom, ale dnes už nevedno, či bol priamym svedkom pri zahrabaní zvierat. Hneď v prvých povojnových dňoch sa na tomto mieste skupina mladých jaskyniarov snažila o znovuobjavenie legendárnej Havranickej jaskyne. Veľký zápach rozkladajúcich tiel koní im znemožnil pokračovať v práci. Z neznalosti sa domnievali, že tu boli pochovaní nemeckí vojaci .
Kapitola na záver
Pre nemecký odpor oslobodzovacia sovietska armáda nemohla prísť do Bukovej najprístupnejšou cestou od Trstína. K obci sa preto priblížila z hôr od juhozápadu. Najťažšiu techniku nechala na východnej strane Karpát až do doby ústupu Nemcov z Trstína. Horami vedeli za pomoci práce ženistov a konskej ťažnej sily preniesť mínomety, guľomety, možno poľné delá. Najschodnejšími cestami sa javili trasy jestvujúcich a bývalých úzkokoľajných železníc. Ženijné jednotky si na pomoc priberali aj domácich obyvateľov, ktorí im pomáhali zarovnávať horské cesty drevom (Jozef Hagara: Lošonec 1332-1997, str. 34). Príchod červenoarmejcov k Bukovej nemohol byť v tom čase úplne nepozorovaný, pretože vrchy nad obcou vtedy boli takmer holé, neboli zalesnené ako dnes. Hlavná časť vojakov Červenej armády prenikla do bezprostrednej blízkosti obce z lokality Kravárová cez Tri vŕšky a farské pole ku cintorínu a kostolu. Kryli sa údolnými miestami a krátkymi pásmi stromového porastu. Krátko predtým zasiahla Tri vŕšky jedna salva striel raketometu Kaťuša, ktorá odtiaľ vypudila nemeckých vojakov. V pouličných bojoch červenoarmejci vytlačili zvyšky nemeckých vojakov, ktorí sa dali na ústup smerom ponad terajšie ihrisko na Lieskovské kopanice.
Na kopaniciach prišlo k priamemu bojovému stretu pri dome rodiny Lieskovských, počas ktorého padlo niekoľko vojakov na oboch stranách. Tento boj zostal v pamäti miestnych obyvateľov ako boj na bodáky. Zhoreli pri ňom strechy domov a trauma z neho u tamojších ľudí pretrvala do dnešných dní. Pre obec Bukovú sa tu skončila 2. svetová vojna. Prechod frontu Lieskovskou kopanicou zaznamenala Anna Vitteková z rozprávania obyvateľky kopanice Anny Škrabákovej, rod. Lieskovskej (Rozhovor s pani Annou Škrabákovou, in: Bukovské novinky 7/2010, str. 12, doplnené o poznatky M. Hača, ktorý A. Škrabákovej pomáhal v mladom veku na družstve pri kravách). Na Lieskovských kopaniciach žilo päť rodín a 5. apríla 1945 tam zavládol veľký ruch. Nemecké jednotky prechádzali okolo vo veľkom počte, ťahali vozy a delá. V dome Lieskovských si Nemci zriadili ošetrovňu. Očakávali boj a rodinu vyzvali, aby radšej odišla. Obyvatelia ale nevedeli, kam by ušli a zostali, len otec Anny uviazal kravu pri jarku. O desiatej hodine sa ozvala streľba a na susednom dome explózia granátu zhodila strechu. V Anninej izbe nemecký doktor ošetroval ranených nemeckých vojakov, ktorých hneď odvážali. Nemci priniesli jedlo a cigarety, počas hovoru často spomínali vrch Havranicu. Anna im z izby ukradla za hrsť cigariet a schovala si ich vo vačku. Keď pri dome vybuchla mína, nemecký doktor mladú Annu inštinktívne chránil vlastným telom. Dom začal horieť a zvonka sa ozýval krik ruštiny. Rodina vybehla z domu, na dvore ležali pozabíjaní sovietski aj nemeckí vojaci. Počas hustej streľby Anna utekala spolu s rodičmi a s nimi aj súrodenci Kafanoví a Domin Velický. Rodičia sa ukryli v malom výmole pri Velickom jarku, ale pre ostatných tam nebolo miesto. Anna pri úteku stretla nemeckých vojakov a potom aj sovietskeho vojaka, nevedela, čo môže od nich čakať, automaticky im dala cigarety a vojaci ju nechali prejsť. Ukryla sa v Pipikovom jarku, kde bol aj Kafana so sestrou a Domin Velický. Celú noc preplakala, ráno sa stretla s rodičmi v dome u Hološkov. Bol to okrem jednej vzdialenej stodoly jediný dom na Lieskovskej kopanici, ktorý nezhorel. Kravku im zabila mína, okrem holých životov im nič nezostalo.
Domáci obyvatelia sa rozhodli v roku 1947 z vďaky za vyhnutie sa vojnovým útrapám postaviť kaplnku. Vybrali pre ňu miesto východne od obce v Pažiciach, kadiaľ sa pri prechode frontu presúvala časť sovietskych jednotiek severným smerom. Pri veľkej slávnosti posvätili na mieste kaplnky drevený kríž, ale zo stavby kaplnky nakoniec zišlo.
Napriek tomu prechod frontu nebol celkom bez obetí civilného obyvateľstva. Na kopaniciach nad Bukovou sa ukrývala 4-členná židovská rodina, rodičia s dorastajúcimi deťmi, chlapcom a dievčaťom. Len niekoľko dní pred príchodom frontu pravdepodobne z obáv hostiteľov museli úkryt opustiť. Pri kameňolome rodinu zadržala nemecká hliadka a viedla ich pred samopalmi cez celú dedinu až ku krížu pri ceste do Plaveckého Petra. Tam asi 50 m za krížom pri Pipíkových vŕbach rodinu zastrelili. Ich telá domáci uložili v drevenej márnici na cintoríne. Za plotom cintorína bol pre nich vykopaný hrob, ale než ich stihli pochovať, prišiel do obce lekárnik z Trnavy a telá odviezol. Do vykopanej hrobovej jamy bol nakoniec pochovaný sovietsky vojak, ktorého predseda MNV Švec spomína ako jediného na cintoríne pochovaného.
Dňa 5. apríla 1945 prišiel o život farár Ján Dolinský (*1891). Podľa pamäti obyvateľov ukrytých vo farskej pivnici ho stade vyviedol sovietsky vojak a pýtal si od neho hodinky. Po chvíli sa vrátili späť. Keď vojak hodinky od nikoho nedostal, bez akéhokoľvek otáľania pred ďalšími obyvateľmi kňaza zastrelil. V matričnej úmrtnej knihe zaznamenali, že kňaza zastrelil revolverom sovietsky (zapísané je ruský) kozák. Telo kňaza ležalo na fare 3 dni, kým ho neprišiel pochovať farár z Prieval.
U Hriadelov vo výmole v poli sa ukrýval spolu s ďalšími obyvateľmi Ján Škrabák. Keď sa mu zdalo, že sa plašia kone, vyšiel z úkrytu, vtom ho zasiahla črepina granátu a spôsobila mu ťažkú ranu na boku. Do výmoľu onedlho prišla rojnica sovietskych vojakov, ktorí skontrolovali, či tam nie sú ukrytí Nemci. Medzi vojakmi bol pravdepodobne aj zdravotník, ktorý si pozrel ranu Jána Škrabáka, ale zranenie bolo podľa neho príliš vážne na to, aby prežil. Manželka odviezla mŕtveho muža na voze domov. Pri dome našla sovietskych vojakov, ktorí potrebovali koleso a chceli ho Serafíne Škrabákovej vziať z jej voza. Zarazili sa, až keď ich okríkla a na voze zbadali jej mŕtveho manžela, od svojho úmyslu potom ustúpili. Serafína muža na cintoríne sama pochovala bez obradu, pretože farár bol mŕtvy.
V časti Záhrady-Štepnica utrpel pri prechode frontu 12-ročný Agustín Kučera strelné zranenie, na následky ktorého skonal. Chlapcovou mamou bola pani Dúchalová, slúžil ako paholok u sedliaka, prezývaného Lepko. V čase streľby sa išiel aj spolu s pánom schovať k Osečníku, ale bol nešťastne postrelený do hlavy a zomrel.
Z rozprávania Anny Škrabákovej pre Annu Vittekovú je známe, že na Lieskovskú kopanicu v zime na prelome rokov 1944 a 1945 prichádzali partizáni; hlavne kvôli jedlu. V čase, keď tam bol domáci partizán Homola z Prieval, prišla na kopanicu skupina asi 40 Nemcov, ktorí pátrali po partizánoch. Homola bol ukrytý v jame na zemiaky. Akonáhle zistil, že sa Nemcom nevyhne, hodil medzi nich granát. Nemci ho potom zastrelili, jeho telo zostalo vonku, domáci ho prikryli len dekou. Keď ho tam prišiel hľadať jeho otec, neodvážili sa mu povedať, čo sa udialo. Telo odtiaľ odviezli na druhý deň, museli ho hľadať, lebo do rána husto nasnežilo. Nemci na kopanici hľadali aj Jána "Pajtáša" Lieskovského a Joža Hercega. Do Plaveckého Mikuláša nakoniec odviedli len tehotnú Jozefu Švecovú (Kopúnkovú). Pred popravou ju zachránil len príhovor učiteľa Fabiána.
Ľudia z Bukovej s blížiacim koncom vojny predpokladali, že front bude prechádzať obcou a poukrývali sa aj s dobytkom vo výmoľoch na poliach a v horách. Avšak veľká kolóna sovietskych jednotiek prechádzala v horách práve popri skupine prekvapených Bukovčanov. Medzi nimi bol aj obuvník Pavol Vitek s párom volov. Červenoarmejci mu na voz naložili zranených vojakov a prikázali mu, aby ich zaviezol na ošetrenie do Smoleníc (z miesta úkrytu horskou cestou cez Lošonec). Informáciu o tom podal Jozef Matula, ktorý o udalosti vedel len z rozprávania. Pochyboval však, že by vojaci ešte žili, keď ich Pavol Vitek priviezol do Lošonca alebo Smoleníc.
Otec Jozefa Matulu vykopal pre rodinu bunker vo výmole v Osečníkoch. Druhý deň po prechode frontu ho tam poslal pre seno, ktoré zvykli zanechať sovietski vojaci na miestach, kde mali ustajnené kone. Jozef tam išiel aj s kamarátom, ale na mieste ich vyrušili dvaja nemeckí vojaci bez zbraní. Pýtali si od chlapcov civilné oblečenie a vyzvedali sa tiež na cestu do Rakúska. Chlapci ich zaviedli k najbližšiemu domku U Hriadelov v chotári Prieval, ktorý stojí dodnes. Rodina Hriadelov ale patrila k tým najchudobnejším a domáci pán mal len jedny konopné nohavice. Nemci u neho nepochodili a pre domácu rodinu bolo šťastím, že hneď pokračovali ďalej. Jozef Matula sa až po rokoch dozvedel, že vzápätí po odchode Nemcov do domu prišiel veľmi statný sovietsky vojak a vypytoval sa, kde sú ukrytí Nemci. Ak by sa rodine Hriadelov vtedy niečo stalo, Jozef Matula by si do smrti dával za vinu, že k nim Nemcov priviedol.
Z rozprávania Stanislava Vitteka sú z povojnového obdobia známe dva prípady smrteľných zranení detí od nevybuchnutej munície.
Pri ceste na Závrší, od domov Zborkových a Hanzlíka smerom na Obecnú roľu, rozoberali chlapci Eman Škrabák, prezývaný Jaraba, Edo Vittek, Tono Marek a ďalší časovú rozbušku na delostreleckom granáte, ktorý explodoval. Emana výbuch zabil a Edovi črepina preťala achilovku. Pritom boli zranení aj ďalší chlapci, ale Stanislav Vittek si iné bližšie podrobnosti udalosti už nepamätal. Podľa matričných kníh mal Emanuel Škrabák v tom čase 12 rokov. Narodil sa 25. decembra 1932 ako nemanželský syn Mateja a Márie. Spomenutá nešťastie sa udialo 24. júla 1945.
Na poli Ligace bol 3. septembra 1947 smrteľne zranený chlapec August Leskovský (*1933). August (Gusto) s mladším bratom Pavlom a s ďalšími deťmi z kopaníc pri pasení kráv manipulovali s nevybuchnutou mínou. Mínu dali do ohňa a čakali, že vybuchne, čo sa dlho nedialo. Mína explodovala až keď sa nedočkaví chlapci priblížili k ohňu. Niekoľkých chlapcov výbuch ťažko zranil. Previezli ich na dvor u Ambrózov, odkiaľ ich mali previezť do nemocnice, možno sa čakalo na sanitku. U Ambrózov dostali aj posledné pomazanie. Gusto zomrel, pohreb mu vystrojili na bukovskom cintoríne o dva dni. Pavol zranenie prežil.
